Prezident Srbskej republiky Aleksandar Vučić vystúpil s príhovorom pri príležitosti Dňa pamiatky obetí agresie NATO.
„Vaša svätosť, vážený predseda Predsedníctva Bosny a Hercegoviny, vážení predsedovia národných zhromaždení Srbskej republiky a Republiky srbskej, významní predsedovia vlád Srbskej republiky a Republiky srbskej, vážení ministri oboch vlád, milí hostia a priatelia, zástupcovia srbského národa z Čiernej Hory severného Macedónska, Chorvátska, ďakujem vám, že sme aj dnes večer všetci spolu a že srbský duch je nezlomný a nepremožiteľný.
Jedno dieťa denne, ba čosi viac ako toľko. To je najťažšie, najtrýznivejšie a najbolestivejšie číslo agresie NATO z roku 1999. Zabité, zastavené, bez akejkoľvek viny, nespáchali nijaký hriech, bez práva na obranu a bez práva na spravodlivosť, bez práva na život.
Nikto nikdy nebol braný na zodpovednosť za tento zločin, zločin väčší ako trestný čin. Nikto z 2 500 zabitých civilistov, ale aj vojakov a policajtov, ktorí boli vinní len preto, že hájili, chránili seba a svoje domovy. Nikto nikdy nebol braný na zodpovednosť za viac ako 6 000 zranených.
Ani dnes, 22 rokov po agresii, neprichádza do úvahy, napriek všetkému úsiliu, univerzálne ospravedlnenie, pričom neexistuje ani dôvod, ani zmysel, a zostávajú iba mená ako večný hriech.
Miljana Milić, pätnásť rokov,
Vladimír Milić, dvanásť rokov,
Miomir Mladenović, štrnásť rokov,
Dragan Dimić, tri roky,
Julijana Brudar, desať rokov,
Olivera Maksimović, dvanásť rokov,
Miroslav Knežević, trinásť rokov,
Dajana Pavlović, päť,
Stevan Pavlović, osem,
Marko Simić, dva roky,
Milica Rakić, tri roky,
Ivan Ivančić, sedem rokov,
Marko Ivanović, tri roky ...
A takto radom, osemdesiatdeväť mien, a to nielen srbských.
Nezmyselnosť obyčajnej vraždy si nevyberala. Šestnásť detí vo veku od dvoch do sedemnástich rokov z rodín Ahmetaj a Hasani bolo zabitých v kolóne, ktorá sa vracala domov do Prizrenu.
Toto bolo v jednom titulku na Západe jednoducho vysvetlené ako „tragická chyba“. Smrť, ktorá zastihla Marka Roglića, Milana Ignjatovića, Gordanu Nikolić, Irenu Mitić, Milicu Stojanović, Bojanu Tošović, Branimira Stanijanovića, našu Sanju Milenković... nemohla rátať s takýmto vysvetlením, ani ho získať.
Tieto úmrtia neboli pre tých, ktorí ich zasiali, tragické, tým menej boli chybou. Bola to iba výhovorka, mizerná výhovorka.
Boli úmyslom, boli jasným rozhodnutím na základe poľného rozsudku súdu voči jednej krajine, jej obyvateľom, jej deťom.
Preto dnes nebudeme licitovať v súvislosti s vymenúvaním všetkého, čo sa stalo na jar 1999. Pretože sa stal zločin, ťažký a hrozný. Prišlo k agresii, nie žiadnemu bombardovaniu, žiadnemu zásahu, žiadnej kampani, žiadnej operácii. Bola to agresia. Útok na zvrchovanú krajinu bez rozhodnutia OSN, bez onoho dostatočného dôvodu, ktorým by bol útok vtedajšej Juhoslávie na susednú krajinu alebo krajinu NATO.
Srbsko ani Zväzová republika Juhoslávia vtedy na nikoho nezaútočila. Útočili na nás, s jedným cieľom. Poraziť nás, zabíjať nás a nakoniec vyrvať časť nášho územia.
Nech už dnes akokoľvek analyzujeme záležitosti, bez ohľadu na to, akí ostrí a kritickí budeme voči sebe, našej vtedajšej politike, nášmu vtedajšiemu vedeniu, je zrejmé, že Zväzová republika Juhoslávia a Srbsko vtedy takmer nemali na výber. Voľba bola príšerná - alebo strata územia a ľudí na jednej strane alebo úplné zmiznutie srbského štátu, morálky, cti, srbského ducha, mien a priezvisk. A nemohli sme neprehrať. Devätnásť veľkých zaútočilo na jednu malú krajinu, Zväzovú republiku Juhosláviu. Zaútočili na Srbsko a Čiernu Horu. A hoci dnes dokonca v jednej z dvoch nezávislých krajín o tom nehovoria, sú to fakty. A táto malá krajina, ten malý národ, im všetkým, im devätnástim veľkým a mocným, udelila lekciu z toho najdôležitejšieho - zo cti, morálky a lásky k slobode, ktorú môže pestovať jeden národ.
Áno, spravodlivosť, na spravodlivosť nezabúdajme. Všetci tí devätnásti veľkí budú stále neokrôchane rozprávať o svojom vojenskom úspechu, vyhýbať sa odpovedi na otázky, a predstavte si, jeden malý, iba početne malý srbský národ, ten malý, ale skvostný národ so smútkom, slzami v očiach hrdo spomína na svoj odpor a boj proti devätnástim krutým a arogantným.
Stratili sme veľa, stratili sme otcov, bratov, manželky a manželov, deti, ale česť a srbské srdce sú ešte stále tu, aby chránili Srbsko, ktoré je večné a nezničiteľné.
Prišli sme o deti, o ľudí, stratili sme kontrolu nad veľkou časťou územia, prišli sme o miliardy kvôli zničenej infraštruktúre a hospodárstvu.
A všetko, čo nám zostalo, bolo telo mučenej, zničenej krajiny, rozpadajúcej sa krajiny, zmrzačenej, vyplienenej, doráňanej, spustnutej a vinnej, odsúdenej za všetko, čo sa stalo nielen v 90. rokoch, ale v celej histórii.
Krajiny, ktorá ani desať rokov po agresii nemala silu vystrieť sa, zodvihnúť a robiť čokoľvek, len nie mlčať alebo skloniť hlavu a poslušne sa ospravedlniť za všetko, aj za svojich mŕtvych, dokonca aj za svoje zavraždené deti.
Dnes to už nie je to skrachované, umučené, zdevastované a zmrzačené Srbsko.
Dnes je to Srbsko, ktoré opäť našlo svoju silu a svoju hrdosť.
Srbsko, ktoré veci nazýva pravým menom.
Srbsko, ktoré sa vojne a porážkam otočilo chrbtom, a začalo pracovať.
Srbsko, ktoré sa postavilo, postavilo sa na vlastné nohy a získalo svoj hlas.
Srbsko, ktorému, hoci aj vtedy, keď tomu neveria, načúvajú. Ktoré je schopné, ktoré rastie a už nie je súčasťou problému. Srbsko, ktoré je a bude, prinajmenšom my vydáme zo seba maximum, práve tým riešením, ktoré umožňuje celému regiónu žiť v mieri a porozumení.
A takéto Srbsko dnes, keď je na svete stále oveľa viac bômb ako vakcín, neposiela do regiónu bomby, ale práve tieto vakcíny. Dnes je pripravené ich aj vyrábať a za pár mesiacov to aj urobíme, avšak nielen pre seba, ale aj pre ostatných, pre celý Balkán.
Sme pripravení a chceme pomôcť.
Nie sme pripravení a nebudeme mlčať ani sa nebudeme opäť ponižovať.
Právo na to odvodzujeme nielen od obetí, ktoré sme utrpeli, ale aj od skutočnosti, že sme sa už dávno prestali pozerať iba na ostatných a hľadať chyby a vinu iba v nich, a nie niekedy aj v sebe.
Pozreli sme sa na seba a uznali si to. Aj každú stratu, každú porážku a každý zločin, ktorý niekto spáchal v našom mene, každé zlyhanie a každú nesprávnu politiku.
A už nerobíme nič, čo by mohlo kohokoľvek ohroziť.
Pracujeme, pracujeme, pracujeme stále viac a viac a rastieme, mocnieme s jediným cieľom - byť najlepší v ekonomike a vzdelávaní, zdravotníctve, v kultúre, vede, športe ...
A chceme byť v bezpečí, na svojej postati. Chceme, aby bola naša armáda oveľa silnejšia, ako bola v deväťdesiatom deviatom. Už nikdy sa nedostaňme do situácie, keď niekto zabíja naše deti, ničí krajinu alebo vyháňa náš národ.
Chceme zostať slobodní, rozhodovať o svojom osude, aby nám viac nikto nevzal všetko, pričom nám nič nedá.
A nič je dnes, a budem to v prípade potreby opakovať toľkokrát, koľko to bude potrebné, ideou niektorých veľkých, mocných, ale aj tých, ktorí im slúžia, ideou, aby „Kosovo“ uznalo nás, aby sme my uznali „Kosovo“.
Toto uznanie nepotrebujeme. A nedosiahnete, že Srbsko bude šliapať po svojich obetiach, šliapať po svojej histórii, po našej minulosti, ani po našej budúcnosti. Dostanete odpoveď rozumných, dobrých aj zodpovedných ľudí. Potrebujeme kompromis. Potrebné nám je plnenie všetkých záväzkov, ktoré sme prevzali i my, i Priština, pričom iba my sme ich splnili.
A nie je to náš rozmar. Nejde o fantazmagóriu o akomsi srbskom svete, ktorý chceme vytvoriť.
Aj dnes, keď nám hrozia vytvorením Veľkého Albánska, keď hovoria, že zo Spoločenstva srbských samospráv nebude nič, musíme zachovať pokoj, starať sa o svoj národ v Kosove a Metochii, a zároveň poslať jasný odkaz všetkým tým veľkým a mocným , že nie sme slabí, ako sme boli a že si dokážeme hájiť to, čo je naše, bez toho, aby sme sa dotkli čohokoľvek cudzieho. Srbsko nie je a nebude hŕstkou zrna pre ktorúkoľvek vranu, ktorá by ho chcela zjesť. A tých, ktorí použili silu a moc devätnástich arogantných a krutých, len žiadam, aby sa nám nevyhrážali. Prosím, prosím ich, aby sa nám nevyhrážali. Aby si nemysleli, že Srbsko je zlomené a že nebude mať silu reagovať. Prosíme, prosíme vás, naši albánski susedia, aby ste sa nám nevyhrážali. A žiadame všetkých ostatných, ktorí preukázali svoju krutosť voči Srbsku, aby vám v tom nepomohli. Len o to prosíme, o nič viac.
A budeme reagovať na výzvy na mier, výzvy na kompromis, a to vždy s dobrou vôľou, pretože nechceme, aby nám deti znovu hynuli. Nechceme ani, aby deti iných opäť trpeli. Nepodceňujte však Srbsko a nepozerajte sa na Srbsko rovnakými očami ako v roku 1999.
Dnes je Srbsko oveľa silnejšie, oveľa mocnejšie. Dnes je Srbsko jednotné a zjednotené, nie rozdelené. Srbsko má dnes všetko neporovnateľne silnejšie a lepšie ako v r. 1999, počnúc ekonomikou až po našu armádu. Nikdy sa nebudeme nikomu vyhrážať, iba vás prosíme a žiadame, aby ste nás rešpektovali a nič viac.
Dnes staviame cesty, ktoré nás spoja, samých so sebou, s regiónom i so svetom. Aj do konca roka budeme pracovať na ôsmich diaľniciach, na ôsmich tepnách celého Balkánu, nielen Srbska, na ôsmich cestách mieru a spolupráce.
Len blázon by to vymenil za vojnu, za mŕtve deti, za ničenie a nové straty. Áno, chceme mať najužšie vzťahy so všetkými, ktorí sa podieľali na agresii proti krásnemu Srbsku, už sme dávno odpustil, hoci, ale nikdy nezabudneme. A nežiadajte to od nás. V ten jeden deň, každý rok, si to budeme pripomínať sebe, aj vám. Vám devätnástim najmocnejším, najsilnejším, najväčším čo do sily a moci, nie však tak celkom čo do cti a morálky. Pripomenieme vám i nám, práve preto, aby sa to už nikdy nestalo. Nielen nám, ale ani žiadnemu inému slobodymilovnému národu na svete.
A ak máme nejakú ponuku, tá dnes znie: sme pripravení urobiť z celého Balkánu víťaza, aby tu zvíťazil každý, pokiaľ sa nikto nebude snažiť urobiť porazených iba zo Srbov.
A k tomu cieľu vôbec nevedie náročná cesta.
Potrebujeme sa len navzájom rešpektovať, rozumieť si a nesnažiť sa navzájom sa ponižovať.
Nedotýkajme sa toho, za čo každý zaplatil najťažšie a najkrvavejšie. Slobody. A my, Srbi, vieme, aká veľká je cena slobody.
Nedotýkajme sa práva mať ju, uchovať si ju a pamätať si všetky obete, ktoré boli do nej zabudované.
A do tej našej sú zabudované aj naše porážky, naše životy a naše deti. Aj životy našich hrdinských pilotov a našich velikánov z lokalít Košare a Pastrik, aj našich detí, nevinných, úplne nevinných, vinných iba preto, že žili v Srbsku.
Je to príliš vysoká cena, aby sme o nej mlčali.
Pretože by to znamenalo, že sme pripravení na ďalšiu porážku, na ďalšie poníženie.
A my na to nie sme pripravení.
Aj keď budú všetci mlčať, my to budeme opakovať.
Jedno dieťa denne, ba čosi viac ako toľko. Toľko ste nám ich zabíjali. Počas agresie, ktorú ste sami nechápali, prečo ju páchate.
A budeme to opakovať, práve preto, aby sa nám to znovu nestalo.
S osobitnou úctou si plníme svoju povinnosť vzdať hold všetkým nevinným srbským obetiam, ktoré položili svoje životy na oltár vlasti, rovnako civilistom, ako aj našim hrdinským vojakom a policajtom, hrdinom z miest Košare, Prizren, Mitrovica.
Dnes sa pre nás Srbov život v Kosove a Metochii podobá na Cestu sĺz (Via Dolorosa), výstup na Golgotu s poslednými silami, ale neboli by sme Srbmi, keby sme neboli schopní „existovať na hroznom mieste.“
Aj dnes večer môžem končiť jednou dôležitou vetou. Na pôde Európy existovalo, a dnes existuje silnejšie ako kedykoľvek predtým, nezlomné, neochvejné, nedobytné a nikdy nepokorené Srbsko.
„Večná sláva všetkým obetiam agresie NATO a všetci spoločne zvolajme, nech žije slobodné a hrdé Srbsko,“ vyhlásil prezident Vučić.
24. marca 2021
Zdroj: www.predsednik.rs
Foto: www.predsednik.rs
