Dňa 4. augusta 1995 ozbrojené sily Chorvátska, so súhlasom a podporou NATO, v spolupráci so silami Chorvátskej obrannej rady a Armády Bosny a Hercegoviny uskutočnili agresiu voči Srbskej autonómnej oblasti Krajina, ktorá bola súčasťou vtedajšej Republiky Srbská Krajina (RSK), obývanej prevažne Srbmi. Agresia bola vykonaná napriek tomu, že oblasť bola pod ochranou OSN, pričom zástupcovia RSK v Ženeve a Belehrade deň predtým prijali návrh Medzinárodného spoločenstva na mierové riešenie konfliktu. Proti Srbom (asi 260 000 obyvateľov), bolo nasadených do 200 000 vojakov. Boje vyhnali až viac ako 220 000 obyvateľov Krajiny v tragickom exode na východ do Republiky srbskej (Bosna a Hercegovina) a Srbska.
Zoznam zabitých a nezvestných Srbov v „Búrke“ má 1 852 mien, z toho 1 309 mužov (71 %); 543 žien (29 %). Drvivú väčšinu obetí tvorili civilisti (1 200 = 64,8 %); až potom vojaci (641 = 34,6 %) s policajti (11 = 0,6 %). Z toho najviac bolo starších nad 60 rokov (908 = 49%), potom vo veku 18 až 60 rokov (884 = 47,8 %), ale aj mladí a deti do 18 rokov (9 = 0,5 %), u 51 obetí (2,8 %) sa vek nepodarilo určiť.
Hmotné škody spôsobené vojenskou operáciou „Búrka“ sú nevyčísliteľné: zničených bolo 13 000 objektov, 352 prevádzok, 25 000 domov, 410 obchodov, 78 kostolov. Zničených bolo tiež 96 múzeí, 181 cintorínov, 920 pamiatkovo chránených objektov, 52 zdravotných stredísk a všetky priemyselné závody.
Výročie „Búrky“, ktorá sa v Chorvátsku oslavuje ako veľký sviatok, si pripomíname ako Deň pamiatky na Srbov zabitých a vyhnaných počas ozbrojenej akcie „Búrka“. Od roku 2014 si Srbsko a Republika Srbska spoločne pripomínajú tragédie srbského národa v II. svetovej vojne a v chorvátskej operácii „Búrka“.
Podľa sčítania obyvateľstva žilo v roku 1991 v Chorvátskej republike 581 663 Srbov (12,2 % z celkového počtu), pričom sčítanie z roku 2011 ukázalo, že v Chorvátsku ostalo už len 186 633 Srbov (3,91 % z celkového počtu). Po občianskej vojne a masovom exode srbského národa počet Srbov klesol o viac ako dve tretiny. Srbi vo väčšom počte dnes v Chorvátsku žijú už len v oblastiach, ktoré neboli operáciou „Búrka“ zasiahnuté.
Takisto musíme pripomenúť, že sa takmer nikde v Európe a na svete nehovorí o genocíde srbského národa na území nacistického výtvoru – Nezávislého chorvátskeho štátu za II. svetovej vojne a aj hrozný príbeh koncentračného tábora Jasenovac je zahalený mlčaním. Srbsko nikdy nebude vyzývať k novým konfliktom, pretože sa chce rozvíjať v spolupráci so všetkými v regióne, ale jeho povinnosťou je pamätať si a nemlčať.
Za vyhnanie takmer štvrť milióna Srbov (v súčte tých, ktorí boli vyhnaní počas operácií „Búrka“ a „Blesk“) a zabitie veľkého počtu civilistov a zajatcov nikto z chorvátskeho vojenského a politického vedenia nebol odsúdený pred Haagskym tribunálom. Okrem toho je nepochopiteľná prítomnosť predstaviteľov medzinárodného spoločenstva a diplomatického zboru na chorvátskych „oslavách“ výročia akcie „Búrka“, pretože sa tak v skutočnosti zúčastňujú osláv výročia etnických čistiek.
Chorvátsko má uspokojivý menšinový právny rámec, ale v praxi existuje množstvo obštrukcií pri uplatňovaní Ústavou a zákonmi zaručených práv. Prípady nenávistných prejavov, historického revizionizmu, diskriminácie srbskej národnosti, ako aj fyzického násilia a poškodzovania majetku, ktoré priamo ovplyvňujú najmä navrátilcov, v praxi neustále prispievajú k ohrozeniu práva na slobodu vyjadrenia národnostnej príslušnosti, ako jednému zo základných princípov ľudských práv. K Srbom, ktorí ešte zostali v Chorvátsku, sa ešte aj dnes často pristupuje ako občanom druhej kategórie. Je im upierané právo na jazyk, kultúru, hospodársky pokrok a dôstojný život.
Na ceste k členstvu v Európskej únii je potrebná podpora a pomoc všetkých členských krajín, vrátane Chorvátskej republiky. Na vojnové zločiny však nemožno zabudnúť, ani ich zakrývať. Srbsko si s Chorvátskom praje mať najlepšie možné susedské vzťahy, čomu však nenapomáhajú pravidelné pompézne oslavy spomínanej etnickej čistky.
